Len taká malá netechnická úvaha o bytí a úlohe umenia v živote človeka. Zrejme nezaujme toho kto tu hľadá technické články.
Ľudia čo sa točia okolo obstarožných počítačov sa častokrát sťaťujú čo ich dnes nasralo, prípadne v náhodných a čoraz menej častých chvíľkach spomínajú na to čo ich kedy pobavilo, ale ja by som sa chcel takto verejne opýtať, čo ste dnes urobili len tak z prče?
Ono sa ten výraz ťažko prekladá do iných jazykov, proste prča nie je úplne bežná zábava, plezír, zviditeľnovanie sa ani všadeprítomný “moaning” a “hating”. Prča je preto aby bola. A kto už zabudol čo to je, mal by sa trochu obzrieť do minulosti čo to vlastne obnášalo, keď boli dni kedy bolo prče neúrekom.
A ja som si takto z prče zahvízdal na ostatnej nemenovanej demopárty, ktorá sa konala minulý víkend v Bratislave. Nebol som jediný, kto tak urobil a keď bol jednoducho dôvod, tak som neodolal a využil ho, aby som znásobil ten pocit, ktorý vlastne ťažko opísať, ale každý, čo sa nejakej prče zúčastnil vie o čom hovorím. Bol som však ohriaknutý, že čo si to dovoľujem. Tu je predsa všetko úplne vážne a umelecké. Vraj kvôli mne nie je počuť aká hudba hrá. Predpokladám, že môj dvojsekundový hvizd ťažko prehlušil 120 dB a o tri rady ďalej nikto nemal problém počuť kompletné umelecké dielo, ktoré bežalo na plátne a z reprákov. Nuž som sa nad sebou zamyslel a odobral radšej k baru dať si nejaký drink. Demo časť pre mňa skončila, zato začala tá druhá časť zvaná párty. Nanešťastie až teraz chápem prečo je slovné spojenie vlastne zložené z dvoch slov – demo a párty.
Na jednej strane mi je ľúto, že som bol vyhnaný z demo-raja hoc som nebol jediný čo zhrešil. Na strane druhej som nesmierne rád, že som mal možnosť spoznať ľudí, ktorí vytvorili a ponúkli svoje diela pre ocenenia (@Erik Binder) alebo so samotnými demomakermi, ktorí svoje veci poznajú a nepotrebovali sedieť pred plátnom. Tento barový “backstage” sa najprv zdal byť pre “outsiderov”, ale nakoniec tam bola vlastne smotánka, ktorú by som nespoznal nebyť toho napomenutia organizátorky.
Slovami klasika resp. oboch klasikov L&S “Umenie má človeka skrásňovať”. Hoci som nemal možnosť pozrieť si veľkú časť tvorby naživo, dnes máme šancu pozerať veci zo záznamu či na YT. A tak hádam budem “skrásnený” s oneskorením, ale veľmi si cením, že som videl, spoznal a opáčil ľudí z “podsvetia” čo by sa mi v žiari projektora nepodarilo. Ruku na srdce, myslíte si, že cena “Artistic Jury” bola zvolená správne? Pravdupovediac som rád, že som ten príspevok počúval len spoza zavretých dverí, našťastie som včas odišiel…
Napriem mojim – v danom čase – zmiešaným pocitom bola samotná demopárty opäť zorganizovaná profesionálne a všetkým zainteresovaným chcem vyjadriť môj obdiv a vďaku za to, že sa im to podarilo.
</výlev>
/ikon
Už roky koluje v rámci demoscény slogan „real party is outside“. Aj po tomto článku si myslím, že je na tom kus pravdy. 🙂
Priznavam sa dobrovolne, ze aj ja som bol jednym z tych, co ta okrikli aby si stichol. Pohnutky, ktore ma viedli k tomuto „zasahu“, nijak nesuviseli so zachovanim vaznosti a umeleckosti. Mnohi divaci tam neustale cosi vykrikovali, a neustale rusili, ale v tvojom pripade to nebolo ani kvoli tomuto.
Hlavna pricina bola prave v intenzite toho hvizdu. Je mozno pravda, ze tvoj hvizd nemal 120dB decibelov ako prezentovane hudby ci dema, je tu ale jedno ale. Tych 120dB je obvykle (viacmenej) rovnomerne rozlozenych v celom zvukovom spektre, preto usi zatazuje (viacmenej) rovnomerne. Avsak taky hvizd, to je hlavne jedna konkretna frekvencia, a cela energia zvuku sa potom v uchu sustredi na prave jednu skupinu vlaskovych buniek, zodpovednych za vnimanie tejto frekvencie, a to je velmi bolestive. A mna doslova az zaboleli usi, ked si zahvizdal 🙂
Ale aby som ta upokojil, tak pri niektorych demach, ktore namiesto hudby len skripali, ma usi boleli este viac 🙁 V kazdom pripade beriem si z toho poucenie. Na vsetky akcie, kde spim mimo domova, si pravidelne nosim spunty do usi. Nabuduce si ich pre istotu vezmem aj na DemoBit.