Z našich západoslovenských končín sme sa na túto akciu napokon odhodlali vyraziť iba dvaja – Čižo a ja.

Na cestu sme sa vydali iba s malým oneskorením oproti pôvodnému plánu, ale Čižova nervozita a vzrušenie za dobrodružstvom sa už dali krájať. Cesta do Brna prebiehala cez známu trasu rozstrasenej diaľnice D2, ale potom sme to zobrali cez dediny so všakovakými menami. Až som mal pocit, že kreatívec, ktorý tie mená vymýšľal musel šlapať na niečom fajnovom. Posúďte sami: Krucemburk, Vojnův Městec či Údavy vyvolali vlnu povznesenia.

Po precestovaných hodinách sme za Náchodom konečne zazreli tabuľu “Dolní Radechová”. Levda sme stihli doraziť na naše ubytovanie do stanovených 20:00, ale našťastie vysvitlo, že prevádzkovateľka penziónu tam aj prebýva, takže pôvodná obava o komplikácii ubytovania v neskorších hodinách sa rozplynula.

Za chvíľu sme mali vybalené a pobrali sa na miesto konania akcie – na Kalasperk. Na nové firemné auto bol tento kopec po ceste pre jedno vozidlo do záhradkársko-chatovej oblasti celkom zaberák, ale prešli sme to až na úplný koniec slepej ulice, kde sme nečakane navštívili horných Dávidových susedov. Ich pes sa nesmierne tešil, až som mal strach, že poškriabe lak na streche, ale domáci ho zahnali a nechali nás v kľude vycúvať. Následne sme už mohli na základe ich pokynov zaparkovať pred miestom konania akcie.

Po vystúpení z auta nás čakala klubovňa dobovo veľmi štýlová vrátane predrevolučného cigaretového dymu, ktorý sa dal krájať. Ale ten k výzdobe a nástenkám vyslovene pasoval. Azbuka, logá a heslá KSČ, v strede biliardový stôl, na ktorom ležali vzácne relikvie v podobe rôznych spektier a klonov obklopené temer nepoškvrnenými dobovými časopismi.
Na jednom konci šnúry na prádlo natiahnutej po dĺžke klubove visela sovietska vlajka s kosákom a kladivom a na druhý sa mi podarilo zavesiť tú sindikatsku. Akcia sa konečne mohla začať aj pre nás. Popodávali sme si ruky s ostatnými účastníkmi a tak sme mohli dať dokopy prezenčku nášho zasadania: Dávid, Wyctor, Pavel, Mikezt, Ellvis, Čižo a ja. K občasným účastníkom musíme ešte prirátať Davidovu manželku a malú dcérku Ladu.

V piatok som sa hlavne socializoval pri pivečku a fajnových opekaných klobáskach. Čižo rozložil aj jedinú mašinu so Z80 CPU, ktorá nebola priamo (sinclair) alebo sprostredkovane (didaktik, pentevo) od strýčka Clivea. Ja som spektrum iba vybalil, ale ani nezapojil.
Hodnú chvíľu po polnoci sme sa podgurážení vydali na cesty po dedine, lebo penzión bol až na jej konci. Všetko prebehlo hladko, dokonca sme nemali ani problém trafiť aj s našim promile.

Slnečné ráno sa rozbehlo výdatnými raňajkami zakončenými popíjaním nápojov s dostatočným obsahom kofeínu, aby sme sa rýchlo zotavili po krátkej noci.
Po príchode na pártypľac už mali niektorí  načapované ranné pivečko na prebratie, ale vzhľadom na to, že sa spomínal nejaký výlet ja som zostal pri nealku.
Dobre som spravil, lebo pevnosť Dobrošov naozaj nebola na peší výlet. Museli sme najprv autom prejsť asi pol hodinku – cez celý Náchod, zopár dedín až sme k nej dorazili. Z nástenky sme sa dozvedeli, že posledný termín prehliadky pred poludním je 12:30, takže nám odľahlo – všetko stíhame 🙂

Do termínu ďalšej prehliadky zostávalo necelých 20 minút, tak sme si najprv bez sprievodcu prezreli bunker N-72 Můstek. Nasledovala prehliadka so sprievodcom, ktorá skutočne stála za to. Obdivujem toho chlapa, ktorý dokáže zhruba 400 schodov do priestorov skrytých 32 metrov pod zemou a naspať absolvovať aj viackrát za deň. Kto tieto podzemné priestory ešte nevidel vrele odporúčam. Ak uvážime úroveň technológií z čias 1. ČS republiky je táto stavba jednoducho úchvatná.

V podzemí bolo príjemne chladno, ale po návrate na povrch nás potešil bufet s teplými párkami a studeným pivom či pre šoférov nealkom.
Ďalej sme sa túlali po lesnej čistinke, kde nás zaujali prvky infraštruktúry, ktoré  ťažko nájsť aj v zastavaných civilizovaných aglomeráciách. Cesta uprostred čistinky bola lemovaná pouličným osvetlením a na jej konci sa nachádzal zrejme čerstvo natretý požiarny hydrant obrastený hustou nepokosenou ďatelinou a lúčnou trávou. Skutočne osviežujúca potom bola studňa s ručnou pumpou, kde sme sa ovlažili.

Výlet pokračoval k ďalším vojenským bunkrom, ktoré sa líšili stavom a vybavením. Najkompletnejší bol bunker Březinka, ktorý sa snažil dobovo presne naznačiť ako to vyzeralo resp. malo vyzerať za ostrej prevádzky.

Myslím, že výlet nám prospel. Pookriali sme na tele aj na duchu a mohli sa znova vrátiť k našim miláčikom. Samozrejme štýlovo s pivečkom v ruke a grilujúcimi sa kurencami v rúre.
Konečne som sa začal venovať niečomu k téme – snažili sme sa s Pavlom diagnostikovať a následne opraviť Wyctorovu 128k. Spomínal, že ju pripojil na neznámy zdroj s výstupom 16V naprázdno a potom začal štrajkovať obraz. Bolo vidieť iba ľavú tretinu riadkov aj to nie všetkých a prejavoval sa tak aj RGB výstup, nie kompozitný. Podozrenie padlo na napájaciu vetvu 12V z meniča. Podľa očakávaní tam žiadne napätie nebolo, preto nasledovala výmena tranzistora. Pavel mal obavy, či sa niečo zlé nestane, keď pôvodný dvojampérový ZTX nahradíme klasickou jednoampérovou BC6xx. Tento ťah sme už na sindikate skúšali niekoľkokrát a problémy sa nevyskytli. Podobne to dopadlo aj v tomto prípade, prehodiť nožičky, zaizolovať a vymeniť tranzistor v doske zabralo iba pár minút a potom sa už objavil krásny obraz cez RGB kábel. Znamená to, že pokiaľ chýba napájanie na 12V vetve TEA2000 ťahá RGB výstupy z ULY kamsi do oblasti mimo špecifikácie a obraz sa zmrší.

Ellvis sa rozhodol prerobiť svoju ZX +2 na ZX +3e resp. +2e ako sa mašina po výmene romiek za epromky prihlásila. Potom stačilo pripojiť správne nadžamprované divide a nastaviť master/slejv na CF redukcii a pripraviť médium presne podľa článku v časopise Spectrum Today (nie od neznámeho autora :). Trochu sme sa bavili aj so Z88, ktoré Ellvis tajne vyfúkol v eBay aukcii z00movi, len pre tú psinu, aby mu ho nakoniec dal.

Mike a Čižo zobrali príležitosť za pačesy a využili čas na lekciu asembleru spektra. Mike chcel predviesť Čižovi ako sa nakódi flejm efekt v reálnom čase. Začal zo seba chrliť inštrukcie a ďatlovať ich do Prometea. Čo čert nechcel po krátkej chvíli vypadla elektrina práve na tej fáze, kde bežalo Pentevo, na ktorom sa toto ríltajm kompo odohrávalo. Mike zistil, že by bolo vhodné výtvor aj kamsi ukladať. Čo je však na Penteve problém ak máme Prometea so službami iba pre kazeťák. Na rad teda prišlo MRS, ktoré má od roku 1993 rutiny na ukladanie a nahrávanie z Betadisku, pretože to je štandardný diskový OS ruských klonov spektra. Vďaka internetu a hlavne Nairamovi sa úprava MRS od bratislavkého Betaklubu zachovala. Rýchlo sme ju stiahli a išli vyskúšať na Penteve. Ono si ale na naše prekvapenie nevedelo poradiť so zápisom do diskového obrazu. Mike teda prehodil Pentevo za Gamu s divIDE a ESXDOSom, ktorý samozrejme tiež má podporu Betadisku. Dokonca som si po 22 rokoch spomenul aj na príkazy, ktoré sa používali na zápis a načítanie z disku keď už som si na úvodnej obrazovke betadiskovej verzie Busyho MRS-09 vo všetkej skromnosti prečítal aj moje meno.

Keď na projektore práve nebežalo MRS, v ktorom sa veselo kódovalo, bola premietaná produkcia ZX dem a v pozadí hrala ayčková muzika. V piatok sme mali mali možnosť zhliadnuť aj jeden z vrcholov filmárskej produkcie – Kung Fury.

Ďalej prebiehala snaha o riešenie štrajkujúcej Pavlovej konfigurácie Spektra/divIDE/CF redukcie. Zistili sme, že s inou CF redukciou to chodí, takže tam bude treba hľadať zdroj problémov. Pavel behal počas celého DRConu ako splašený zajac pri každej požiadavke na kábel, interface, mašinu či ľubovolnú súčiastku. Ako Ellvis výstižne poznamenal, že svojím správaním takmer dokonale pripomínal mňa počas priebehu sindikatskych stretnutí. Pavel sa tiež snažil dorobiť progressbar do svojho loudra tapiek cez sériový port, ale po pár orosených krígloch zlatého moku to vzdal.

Davidove pohostenie bolo úplne famózne, po každom chode sme si oblizovali ruky a jedlo zapíjali čerstvo načapovaným Krakonošom. Sobotné výpečky bola úplná lahôdka, pridával som si aspoň dvakrát a tuším som nebol sám. Na dobré trávenie sme si zase zopárkrát šupli kalíštek Toccainu.

Večer sa opäť rýchlo nachýlil k svojmu koncu a s Čižom sme sa vybrali na opačný koniec dediny za nocľahom.

V nedeľu zrána už bolo jasné, že akcia pomaly končí: šoféri z pochopiteľných dôvodov odmietali ranné pivká, pomaly sa dokončovali načaté témy a balili prepravky. Na záver zopár spoločných fotiek pred bývalou stodolou následne bývalou hospodou a rozlúčka so skvelou partiou a bodka za parádnym víkendom.

Už sa teším na ďalší ročník.

/ikon

P.S.: Všetky Davidove fotky z akcie sú k nahliadnutiu na Picase